Dejiny civilizácie svoj najprogresívnejší vzostup zaznamenali v období mladšej doby kamennej (5000 -
Medzí zvlášť vzácne predmety patrí vrchná časť hlinenej vypálenej ženskej figúrky a zlomok pieskovcovej tabule slúžiacej na vybrusovanie kamenných sekier (polissior). Našli sa i kostené šidla kruhového prierezu (oblé), dve šidla obdĺžnikového prierezu, kostené hladidlo v tvare lopatky a obrúsený paroh. Artefakty neolitickej keramiky a zlomky kamenných hladených nástrojov pochádzajú i z povrchových zberov z lokalít Horné pole, Dolné pole a Pasienky. Bohatý súbor predmetov a keramiky Želiezovskej skupiny pochádza z výkopových prác na pozemkoch Petra Stolárika (č.d. 169), Ladislava Piačka (č.d. 144) a Stanislava Kočíského (č.d. 142). Pozornosť si zasluhujú i pozostatky sídlisk, kde nám praobyvatelia zanechali dôkazy o prítomnosti v podobe slovensko-
Úsek prvých štyroch storočí nášho letopočtu nazývame dobou rímskou. Delíme ju na staršiu (0-
Pádom Ríma roku 476 končí dejinná epocha staroveku. Nastáva grandiózny pohyb obyvateľstva, ktorý vošiel do dejín pod názvom sťahovanie národov. Z vedeckých poznatkov vyplýva, že Slovania sa na naše územie rozšírili z pôvodnej pravlasti nachádzajúcej sa na území v medziriečí Odry a Visly, na juh od Pripiaťských močiarov a na západ od Dnepra. Osídľovanie prebiehalo postupne. Pôvodne tu boli menšie kolonizačné skupiny. Slovanská expanzia nadobudla mohutný charakter o niečo neskôr. Pôvodné obyvateľstvo bolo podmanené a postupne sa asimilovalo. Juhozápadné Slovensko osídlili prúdy postupujúce východnými a juhovýchodnými smermi. Slovania svoje osady zakladali v blízkosti vodných tokov na sprašových dunách a terasách. Týmto kritériám plne vyhovuje terén našej obce. Dôkazy, že tu boli ich sídla, dokumentujú nálezy zlomkov keramiky z polohy Dolné pole a Pasienky.
Pri stavbe domov č. 214 a 215 na Vŕšku bolo odkryté pohrebisko, ktoré Prof. Vojtech Krička-
Po rozpade Veľkej Moravy, keď Maďari zaujali a pripojili časť jej teritória k vznikajúcemu uhorskému štátu, nechávali obyčajne kus územia na hraniciach neobývaný a spustnutý. Obranné opatrenia voči cudzej intervencii sa robili hlbšie vo vnútrozemí, často i niekoľko dní cesty od skutočnej hranice. V slovanskej reči sa nazývali preseky (obyčajne stromami zatarasené cesty), po latinsky indagines a po maďarsky gyepü. Územie medzi skutočnou štátnou hranicou a vnútornou obrannou hranicou sa nazývalo konfínium. Stráženie hraníc nebolo zverené domácemu obyvateľstvu, ktorému sa nedôverovalo, ale kmeňom Pečencov, Sikulov a Plavcov. Aj na území dnešného juhozápadného Slovenska, teda na území Nitrianskej a Bratislavskej stolice, bola takáto hranica. Juhovýchodnú časť tvoril hrebeň Malých Karpát od Bratislavy k Bukovej. Odtiaľ hranica smerovala k Trstínu a Pečeňadom. Konfínium, ktoré bolo majetkom kráľa, sa koncom 12. storočia začína narušovať, kolonizovať a geologicky presnejšie vymedzovať. Ked sa dcéra Belu III, Konštancia, vydala r, 1199 za českého kráľa Přemysla Otakara I, ako veno dostala územie susediace s českou ríšou, t.j. časť konfínia medzi Malými Karpatami a Váhom. Na území západne od Trnavy nastáva rozkvet nového osídlenia. Konštancia dáva podnet i na vybudovanie hradu. Hrad pomenovali Červeným Kameňom podľa červenej skaly, ktorú i dnes možno badať povyše dedinky Píla. Stal sa súčasťou obranného pásu na západnom pohraničí Uhorska. K tomuto hradu patrili i vtedajšie osady Šelpice a Bohdanovce. Český kráľ daroval svojej manželke i majetky na moravskom pohraničí. Stredom majetkového komplexu na oboch stranách moravsko-
Pri zakladaní uhorského ranofeudálneho štátu sa paralelne so štátnou správou zdokonaľuje i cirkevná organizácia. V nariadení sv. Štefana sa hovorí, že každých desať dedín má vybudovať kostol a príslušne ho zaopatriť. Takto sa vytvárala sústava fár. V rámci biskupstiev vznikajú nižšie organizácie -
Žigmund Luxemburský bol za uhorského kráľa korunovaný 31. marca 1387. Svojho verného prívrženca Stibora zo Stiboríc, neskoršieho vojvodu Sedmohradska, poveril úradom bratislavského župana. Jemu a jeho bratom: Ondrejovi a Mikulášovi donáciou 7.11. júna 1388 daroval 14 obcí na juhozápadnom Slovensku. Bohdanovce, Klčovany, Šelpice a Nemčín sa stali jeho majetkami na základe donačnej listiny z 9.sept. 1393. Roku 1394 sa stal majiteľom hradu Ostrý Kameň. V čase svojej najväčšej moci vlastnil Stibor 15 hradov a 175 miest a obcí. Sám sa nazýval pánom celého Váhu -
Skupiny porazeného vojska ustúpili do vlasti pod vedením bratislavského Župana Stibora " zo Stiboríc, pána Bohdanoviec.
Po smrti Stibora v roku 1414 zdedil panstvo jeho syn Stibor II. Bol kapitánom Považia, županom Nitrianskej stolice a tiež hlavným veliteľom vojsk bojujúcich proti husitom. V apríli r. 1430 sa husitské vojsko v počte 10 000 mužov po víťazstve pri Podivíne dostalo po Českej ceste až k Trnave.
Žigmundove zbory pod vedením Stibora II sa s nimi stretli 23., 25. a 28. apríla 1430 pri Trnave. Husiti stratili asi 200 mužov. Pri týchto udalostiach utrpeli i obyvatelia Bohdanoviec, lebo ustupujúci vojaci plienili okolie. Trnavu husiti lesťou zajali r. 1432 a zanechali tam posádku pod vedením Blažka z Borotína. Keď Stibor II r. 1434 zomrel, majetky v Bohdanovciach, Šelpiciach, Klčovanoch a Nemčine pripadli korune, lebo nezanechal po sebe mužského dediča. Majetkový nárok sa snažila uplatniť jeho dcéra Katarína. Snem v roku 1435 rozhodol v prospech kráľa. Katarína dostala hrad Beckov a priislúchajúcu štvrtinu v peniazoch. Žigmund časť majetkov v Šelpiciach a Klčovanoch daroval bratislavským grófom Jurajovi a Štefanovi Rozgoňovcom. V darovacej listine sa tieto majetky spomínajú ako vždy a oddávna patriace do Bohdanoviec. Časť majetkov v Bohdanovciach, Nemčín a Podhajčany dostal Juraj Ilosvay, syn palatína Ilosvayho, ktorý padol v r. 1396 v bitke pri Nikopoli do tureckého zajatia, kde napokon zomrel. Juraj Ilosvay zomrel r. 1439 bez potomkov, a tak majetky pripadli korune. Keďže Juraj a Štefan Rozgoňovci nezanechali mužských potomkov, daroval Žgmund majetky Jurajovi Ulmaiovi a jeho bratom Egydovi, Jánovi a Imrichovi. Niektoré časti statku Klčovian, ktoré patrili k Bohdanovciam, už pred rokom 1438 tvorili celok, kráľ Albert daroval Jurajovi Ulmaiovi a jeho bratom. Okrem toho im daroval aj časť Šelpíc. Najviac získal Juraj za služby preukázané kráľovi v Čechách. Bratislavská kapitula uviedla Ulmaiovcov v prítomnosti kráľovského poverenca ešte v tom istom roku, na sviatok sv. Františka do správy spomenutých majetkov. Susedmi predchádzajúcich majiteľov, bratov Rozgoňovcov, boli Mikuláš a Pavol Korompai /Krupanský/, Jakub Spáczay /Spačinský/, Gašpar Körtvélyesi a Gregor Maythl. Donačnú listinu vystavili v Budíne r. 1438. V r 1434 kráľ Albert potvrdil právo Ulmaiovcom na vlastníctvo Nemčílna, samotu Podhajčany a časť Bohdanoviec. Zeman Martin Thwlacz, syn Juraja Ulmaiho, ktorý zas bol synom Pavla Ulmaiho, dal r. 1468 pred budínskou kapitulou majetkové čiastky v Bohdanovciach, Šelpiciach, Klčovanoch, dedinou Nemčín a samotou Podhajčany grófom Jánovi a Žigmundovi z Pezinka za 600 zlatých. Rodina Ulmaiovcov striedavo používala predikát od majetkov Nemčín a Podhajčany. Po smrti grófa Žigmunda z Pezinka jeho záloh na Bohdanovce, Klčovany, Šelpice a samotu bol ukončený a stali sa majetkom kráľa. Roku 1496 Vladislav II Jagelovský, daruje hrad Ostrý Kameň s príslušným panstvom bratom Imrichovi a Jánovi Czoborovcom. Tak sa východná časť Bohdanoviec a samota Podhajčany stali majetkom hradu Ostrý Kameň. Západnú časť obce vlastnili grófi zo Svätého Jura a Pezinka, od 16. storočia panstvo Červený Kameň. Deliacou čiarou medzi majetkami oboch panstiev bola cesta vedúca stredom dediny, kostol a cintorín slúžil pre osadníkov oboch častí panstva. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom.
Táto zaniknutá obec bola v minulosti doplňujúcou časťou zemianskeho majetku Bohdanoviec, Šelpíc, Klčovian a samoty Podhajčany. Pôvodne patrila korune. Prvýkrát sa spomína r. 1393 pod názvom Nempty. Už vtedy bola vyľudnená. Počiatky jej raného osídlenia treba hľadať v dávnejšej minulosti. Nemčín dal kráľ Žigmund r. 1436 do zálohu Michalovi Kisfaludimu a jeho neveste Alžbete za 100 zlatých, resp. v tento deň nariadil bratislavskej kapitule, aby uviedla spomenutých snúbencov do majetku Nemčín. Žigmund r. 1437 na deň sv. Alžbety daruje obce pokladníkovi Michalovi Orsághovi s tým, že zaplatí sumu zálohu Kisfaludiovcom. Z rúk Orságha o krátky čas prechádza Nemčín do vlastníctva rodiny Ulrnaiovcov. O usporiadanosti dediny svedčí listina pre Michala Kisfaludiho a jeho snúbenicu, kde sa Nemčín nazýva "possessio" a kde spomínajú aj richtára s prísažníkom. Pri tejto obci sa r. 1436 stretávame s názvom Nemeche, r. 1540 Nemenscnenczgy, r. 1543 Nemetzin. Maďarský názov Nempty z r. 1393 označuje v maďarčine dedinu obývanú Nemcami. Dnešný majer Nemečanka bol vystavený po komasácii, ktorá sa uskutočnila r. 1882. Pri jeho stavbe bol použitý materiál získaný rozbúraním Pažitného mlyna.
V 18. stor. tu pracoval pivovar. Z poľnohospodárskych plodín sa tradične pestovali pšenica, raž, jačmeň, ovos, konope, ľan, hrach, šošovica, kapusta, neskôr aj zemiaky a kukurica. V Bohdanovciach boli 3 mlyny -
Po | Ut | St | Št | Pia | So | Ne |
---|---|---|---|---|---|---|
27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 1 | 2 |
3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 |
10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
15
1
|
16 |
17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 |
24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 1 | 2 |
Dostávajte informácie z nášho webu prostredníctvom e-mailov