História

Počiatky osídlenia obce

Dejiny civilizácie svoj najprogresívnejší vzostup zaznamenali v období mladšej doby kamennej (5000 -2900 pred n. l.). Praveký človek sa v tomto období vymanil z bezprostrednej závislosti na prírode a začal na ňu aktívne pôsobiť. Svoje pevné sídla buduje na terasách riek s nízkou nadmorskou výškou a úrodnou pôdou. Týmto kritériám plne vyhovuje ľavý breh potoka Trnávka, pretekajúceho celým katastrálnym územím obce. Najstaršie roľnícke osídlenie tu reprezentuje ľud kultúry s lineárnou keramikou. Potvrdzuje to i výskum dr. Štefana Janšáka v bývalej pánskej tehelni na Vŕšku a obecnej tehelni na hornom konci. Výsledkom holo získanie črepového materiálu staršej i mladšej lineárnej keramiky, zlomkov tabuľovitých mlynkov, trecích kameňov, plochých kamenných sekier, nožíkov z pazúrika.
Medzí zvlášť vzácne predmety patrí vrchná časť hlinenej vypálenej ženskej figúrky a zlomok pieskovcovej tabule slúžiacej na vybrusovanie kamenných sekier (polissior). Našli sa i kostené šidla kruhového prierezu (oblé), dve šidla obdĺžnikového prierezu, kostené hladidlo v tvare lopatky a obrúsený paroh. Artefakty neolitickej keramiky a zlomky kamenných hladených nástrojov pochádzajú i z povrchových zberov z lokalít Horné pole, Dolné pole a Pasienky. Bohatý súbor predmetov a keramiky Želiezovskej skupiny pochádza z výkopových prác na pozemkoch Petra Stolárika (č.d. 169), Ladislava Piačka (č.d. 144) a Stanislava Kočíského (č.d. 142). Pozornosť si zasluhujú i pozostatky sídlisk, kde nám praobyvatelia zanechali dôkazy o prítomnosti v podobe slovensko-moravskej keramiky patriacej do lengyelského okruhu. Dokázaná bola aj existencia sídliska zo staršej doby bronzovej s maďarovskou kultúrou. Staršia doba železná (700 - 400 pred n.l.) je v málo početných ale typických charakteristikách opäť doložená keramikou z Dolného poľa. Z mladšej doby železnej-laténskej (400-0 pred n. l.) už pochádzajú fragmenty vyrobené pomocou hrnčiarskeho kruhu. Zozbierané úlomky nádob nesú bohatú prímes grafitu, čo je pre ne typické. Napokon treba dodať, že ani jedna zo spomenutých oblastí nebola podrobená cieľavedomému ale iba záchrannému archeologickému výskumu. Na predmety sa zväčša prišlo náhodou, pri narušení terénnej vrstvy. Existuje viacej správ, že v týchto polohách boli nájdené i kostrové pozostatky s hrobovým inventárom. Nezachovali sa však žiadne priame dôkazy. Hroby boli zničené a pre dejiny tejto obce navždy stratené.

Obdobie po prelome letopočtu

Úsek prvých štyroch storočí nášho letopočtu nazývame dobou rímskou. Delíme ju na staršiu (0-200 n.l.) a mladšiu (200-400 n.l.). Rozmach keltskej moci tesne pred začiatkom nového letopočtu bol eliminovaný dvoma dejinnými faktormi. Do oblasti Podunajska prenikajúcim rímskym impériom a zo severu postupujúcimi germánskymi kmeňmi. Územie dnešného východného Rakúska a západného Maďarska obsadil v rokoch 19 - 9 pred n.l. nevlastný syn cisára Augusta, Tibérius, a zriadil tam provinciu Panónia. Prirodzenú hranicu od barbarika, t.j. územia nerímskych národov, tvoril Dunaj. Rimania žiadnu svoju hranicu nepovažovali za definitívnu. Preto aj územie rozprestierajúce sa na ľavom brehu Dunaja považoval Rím za teritórium pre zriadenie ďalšej provincie. Pre väčšiu bezpečnosť Panónie, a tým i samotného impéria, vyrastá postupne na ľavom dunajskom brehu reťaz oporných bodov, tzv. kastelov, táborov, medzi ktorými boli na dohľad rozmiestnené predsunuté strážne veže. V nich sa okrem vojenských posádok sústreďovala aj civilná správa a obchodníci. Tí prenikali v prestávkach medzi vojnami do vnútrozemia za keramikou a potravinami, čo bol nutný predpoklad existencie armády. Žiadaným artiklom pre germánske obyvateľstvo boli provinciálne predmety každodennej potreby, najmä keramika. A práve tento druh importu sa našiel pri výkopových prácach na pozemku Ľuboša Vávru. Šlo o fragmenty zo štyroch nádob. Popri rímskej keramike sa našli i časti hlinených nádob pochádzajúcich z domácej produkcie. Stupeň dokonalostí je u nich oveľa nižší. Dr. Novák zaradil nález do mladšej fázy doby rímskej. Výkopové práce pravdepodobne zachytili časť ľudského obydlia - polozemnice. Je isté, že objekt nestál osamotene. Šlo o germánsku osadu. O jej rozsahu však ťažko niečo povedať. Skutočnosť, že obchodné kontakty s rímskym impériom pretrvávali, dokladá i nález rímskej mince cisára Maximiana Herculia (286-305) na Lúkách a mince cisára Diocletiana (284-305) v Dolnom polí.

Prítomnosť Slovanov

Pádom Ríma roku 476 končí dejinná epocha staroveku. Nastáva grandiózny pohyb obyvateľstva, ktorý vošiel do dejín pod názvom sťahovanie národov. Z vedeckých poznatkov vyplýva, že Slovania sa na naše územie rozšírili z pôvodnej pravlasti nachádzajúcej sa na území v medziriečí Odry a Visly, na juh od Pripiaťských močiarov a na západ od Dnepra. Osídľovanie prebiehalo postupne. Pôvodne tu boli menšie kolonizačné skupiny. Slovanská expanzia nadobudla mohutný charakter o niečo neskôr. Pôvodné obyvateľstvo bolo podmanené a postupne sa asimilovalo. Juhozápadné Slovensko osídlili prúdy postupujúce východnými a juhovýchodnými smermi. Slovania svoje osady zakladali v blízkosti vodných tokov na sprašových dunách a terasách. Týmto kritériám plne vyhovuje terén našej obce. Dôkazy, že tu boli ich sídla, dokumentujú nálezy zlomkov keramiky z polohy Dolné pole a Pasienky.
Pri stavbe domov č. 214 a 215 na Vŕšku bolo odkryté pohrebisko, ktoré Prof. Vojtech Krička-Budinský zaradil do roku 850. Slovanské osídlenie bolo i nad Horným mlynom a v Hornom poli, čo skúmal v rokoch bývalej ČSR dr. Štefan Janšák. Zdokumentoval časť pece na pozemku patriacom Silvestrovi Heribanovi. Sídliská i pec pochádzajú z 9.-12. storočia. Už z týchto poznatkov je zrejmé, že v časoch Veľkej Moravy tu bolo viacero rodových osád. Postupne sa združili do väčšieho celku a dali základ našej obci, Bohdanovciam nad Trnavou.

Bohdanovce na pozadí času

Po rozpade Veľkej Moravy, keď Maďari zaujali a pripojili časť jej teritória k vznikajúcemu uhorskému štátu, nechávali obyčajne kus územia na hraniciach neobývaný a spustnutý. Obranné opatrenia voči cudzej intervencii sa robili hlbšie vo vnútrozemí, často i niekoľko dní cesty od skutočnej hranice. V slovanskej reči sa nazývali preseky (obyčajne stromami zatarasené cesty), po latinsky indagines a po maďarsky gyepü. Územie medzi skutočnou štátnou hranicou a vnútornou obrannou hranicou sa nazývalo konfínium. Stráženie hraníc nebolo zverené domácemu obyvateľstvu, ktorému sa nedôverovalo, ale kmeňom Pečencov, Sikulov a Plavcov. Aj na území dnešného juhozápadného Slovenska, teda na území Nitrianskej a Bratislavskej stolice, bola takáto hranica. Juhovýchodnú časť tvoril hrebeň Malých Karpát od Bratislavy k Bukovej. Odtiaľ hranica smerovala k Trstínu a Pečeňadom. Konfínium, ktoré bolo majetkom kráľa, sa koncom 12. storočia začína narušovať, kolonizovať a geologicky presnejšie vymedzovať. Ked sa dcéra Belu III, Konštancia, vydala r, 1199 za českého kráľa Přemysla Otakara I, ako veno dostala územie susediace s českou ríšou, t.j. časť konfínia medzi Malými Karpatami a Váhom. Na území západne od Trnavy nastáva rozkvet nového osídlenia. Konštancia dáva podnet i na vybudovanie hradu. Hrad pomenovali Červeným Kameňom podľa červenej skaly, ktorú i dnes možno badať povyše dedinky Píla. Stal sa súčasťou obranného pásu na západnom pohraničí Uhorska. K tomuto hradu patrili i vtedajšie osady Šelpice a Bohdanovce. Český kráľ daroval svojej manželke i majetky na moravskom pohraničí. Stredom majetkového komplexu na oboch stranách moravsko-uhorského pohraničia sa vinula spojnica medzi Uhorskom a Západnou Európou, Česká cesta. Tvorila hlavnú ulicu v Šelpiciach. Po smrti Přemysla Otakara I. r. 1230 nastúpil Václav I. a Konštancia stratila svoje postavenie. Jej pozemkové vlastníctvo sa rozpadlo a časť z neho získal Belo IV. Tak sa Bohdanovce i Šelpice opäť stali kráľovským majetkom. Doba panovania Bela IV je poznamenaná aj ničivým tatárskym vpádom. Roku 1223 porazili Tatári na rieke Kalke ruské a kumánske vojská. Kumánov prijal Belo IV a usadil ich medzi Dunajom a Tisou. To poskytlo Tatárom zámienku na vpád do Uhorska. Začiatkom marca 1241 predné zoskupenia Tatárov porazili uhorské vojsko vedené palatínom Dionýzom, ktoré malo brániť priesmyky na severovýchode krajiny. K rozhodujúcemu boju došlo pri rieke Slanej 11.apríla 1241. Tatári presvedčivo zvíťazili. Uhorské šíky boli zdecimované a demoralizované. Kráľovi Belovi IV sa podarilo s malou družinou utiecť k rakúskemu vojvodcovi Fridrichovi do Viedne. V tiesnivej situácii začal od Bela IV vymáhať dlh, 2 000 hrivien striebra. Belo IV mu dal všetky svoje cennosti a do zálohu Bratislavskú, Mošonskú a Šopronskú župu. Druhý prúd tatárov pod vedením Ordu chána po stretnutí s Českým vojskom sa obrátil na Moravu a koncom apríla 1241 vtrhol priesmykmi pri Trenčíne na Slovensko. Celé juhozápadné Slovensko bolo niekoľko mesiacov vystavené svojvôli a besneniu votrelca. Až po zamrznutí Dunaja Tatári odtiahli a začiatkom roku 1242 zaútočili na Ostrihom. Tatári opustili Uhorsko až v lete 1242, keď dostali správu, že zomrel veľký chán Ogotaj. Po odchode Tatárov sa Fridrich rýchle snažil zaujať župy, ktoré mu Belo IV zálohoval v čase najväčšej tiesne. Vo vzniknutom konflikte bol Fridrich porazený a donútený zriecť sa nárokov. V krajine nezavládol pokoj. V apríli r.1271 vojská Přemysla Otakara II, vnuka Konštancie, v sile 80 000 mužov prekročili hranice Uhorska na rieke Morave vo výprave proti Štefanovi V. Jablkom sváru bolo tzv. babenberské dedičstvo, na ktoré si nárokovali obaja panovníci. Pri tomto vpáde Přemysl obsadil hrady Devín, Stupavu a Bratislavu. Potom tiahol smerom na Trnavu, pričom zaujal hrady Svätý Júr, Pezinok a Červený Kameň. Tak sa Bohdanovce i s okolitými dedinami dostali na krátky čas do jeho područia. Po smrti Přemysla Otakara II, r. 1278 na Moravskom poli sa Červeného Kameňa zmocnil sedmohradský vojvoda Apport, ale už v roku 1290 ho dostal od Ondreja III Tomáš Tiborch, syn bratislavského župana. Tiborch v súdnom spore s Dominikom Turnym, vyšehradským županom, stráca polovicu hradu a k nemu prislúchajúceho panstva. Vtedy k hradu patrilo 11 poddanských obcí (Bohdanovce a Šelpice boli v tom čase kráľovským majetkom, Klčovany vlastnil magister Oliver). Za panovania posledných Arpádovcov nebývalo vzrástla moc nepoddajných feudálov a lúpežných rytierov. K nim patril i Matúš Čák Trenčiansky. Roku 1296 za nízku cenu kupuje polovicu hradu i panstva Červený Kameň. Matúš Čák, spočiatku spojenec kráľa a palatín, si vytvoril vlastné panstvo, nezávislé od arpádovskej a neskôr anjouovskej ríše. Pravdepodobne násilím získava Červený Kameň, ktorý vlastnil až do svojej smrti, 18. 3. 1321. Pretože nezanechal po sebe mužského potomka, znamenalo to definitívny koniec jeho panstva. Kráľ Karol Róbert začlenil majetky Matúša Čaká Trenčianskeho do Uhorska, a tak sa Červený Kameň i s príslušným panstvom stal znovu kráľovským majetkom.

Prvá písomná zmienka

Pri zakladaní uhorského ranofeudálneho štátu sa paralelne so štátnou správou zdokonaľuje i cirkevná organizácia. V nariadení sv. Štefana sa hovorí, že každých desať dedín má vybudovať kostol a príslušne ho zaopatriť. Takto sa vytvárala sústava fár. V rámci biskupstiev vznikajú nižšie organizácie - archidiakonáty. Kým v 11. storočí bolo u nás málo kostolov, postupne ich počet narastá, najmä po tatárskom vpáde. Pri výstavbe sa uprednostňuje tvrdý materiál. Za vlády Karola Róberta sa v Uhorsku v r. 1332 uskutočnila prvá konskripcia. Vyberači desiatku vyslaní z Bratislavskej kapituly uviedli našu obec do súpisov pod názvom Podans. Keďže bola riadnou farou, musel tu existovať i kostol alebo menšia svätyňa. Dochovaný záznam z roku 1373 uvádza obec ako Bogdanch. Je evidentné, že ide o pomenovanie zložené z osobného mena Bogdan a vecného ves. Teda Bogdanova Ves. Slovenský názov poukazuje na prítomnosť tohto etnika. Všetky varianty pomenovania obce vznikajúce v mutáciách úradujúcich rečí sa po dnešné dni odvodzovali z prvotného slovanského názvu. Napr. r. 1617 v Bohuniciach zomrel kňaz menom Albert Bogdanóczy . Je celkom možné, že korene tohto rodu pochádzajú od nás a dali jej i názov.

História do roku 1496

Žigmund Luxemburský bol za uhorského kráľa korunovaný 31. marca 1387. Svojho verného prívrženca Stibora zo Stiboríc, neskoršieho vojvodu Sedmohradska, poveril úradom bratislavského župana. Jemu a jeho bratom: Ondrejovi a Mikulášovi donáciou 7.11. júna 1388 daroval 14 obcí na juhozápadnom Slovensku. Bohdanovce, Klčovany, Šelpice a Nemčín sa stali jeho majetkami na základe donačnej listiny z 9.sept. 1393. Roku 1394 sa stal majiteľom hradu Ostrý Kameň. V čase svojej najväčšej moci vlastnil Stibor 15 hradov a 175 miest a obcí. Sám sa nazýval pánom celého Váhu -"Dominus totiusfluvii Vagh". Tragédiou na Košovom poli 15. júna 1389 stráca Srbsko svoju samostatnosť a mocná Osmanská ríša sa dostáva k hraniciam Uhorska. O situácii rokoval i snem r. 1395. Výsledkom bola výzva k príprave vojny proti Turkom. K boju došlo v septembri 1396 pri Nikopoli. Spojené uhorské vojská boli porazené. Žigmundovi sa podarilo uniknúť na lodiach dolu Dunajom.
Skupiny porazeného vojska ustúpili do vlasti pod vedením bratislavského Župana Stibora " zo Stiboríc, pána Bohdanoviec.
Po smrti Stibora v roku 1414 zdedil panstvo jeho syn Stibor II. Bol kapitánom Považia, županom Nitrianskej stolice a tiež hlavným veliteľom vojsk bojujúcich proti husitom. V apríli r. 1430 sa husitské vojsko v počte 10 000 mužov po víťazstve pri Podivíne dostalo po Českej ceste až k Trnave.
Žigmundove zbory pod vedením Stibora II sa s nimi stretli 23., 25. a 28. apríla 1430 pri Trnave. Husiti stratili asi 200 mužov. Pri týchto udalostiach utrpeli i obyvatelia Bohdanoviec, lebo ustupujúci vojaci plienili okolie. Trnavu husiti lesťou zajali r. 1432 a zanechali tam posádku pod vedením Blažka z Borotína. Keď Stibor II r. 1434 zomrel, majetky v Bohdanovciach, Šelpiciach, Klčovanoch a Nemčine pripadli korune, lebo nezanechal po sebe mužského dediča. Majetkový nárok sa snažila uplatniť jeho dcéra Katarína. Snem v roku 1435 rozhodol v prospech kráľa. Katarína dostala hrad Beckov a priislúchajúcu štvrtinu v peniazoch. Žigmund časť majetkov v Šelpiciach a Klčovanoch daroval bratislavským grófom Jurajovi a Štefanovi Rozgoňovcom. V darovacej listine sa tieto majetky spomínajú ako vždy a oddávna patriace do Bohdanoviec. Časť majetkov v Bohdanovciach, Nemčín a Podhajčany dostal Juraj Ilosvay, syn palatína Ilosvayho, ktorý padol v r. 1396 v bitke pri Nikopoli do tureckého zajatia, kde napokon zomrel. Juraj Ilosvay zomrel r. 1439 bez potomkov, a tak majetky pripadli korune. Keďže Juraj a Štefan Rozgoňovci nezanechali mužských potomkov, daroval Žgmund majetky Jurajovi Ulmaiovi a jeho bratom Egydovi, Jánovi a Imrichovi. Niektoré časti statku Klčovian, ktoré patrili k Bohdanovciam, už pred rokom 1438 tvorili celok, kráľ Albert daroval Jurajovi Ulmaiovi a jeho bratom. Okrem toho im daroval aj časť Šelpíc. Najviac získal Juraj za služby preukázané kráľovi v Čechách. Bratislavská kapitula uviedla Ulmaiovcov v prítomnosti kráľovského poverenca ešte v tom istom roku, na sviatok sv. Františka do správy spomenutých majetkov. Susedmi predchádzajúcich majiteľov, bratov Rozgoňovcov, boli Mikuláš a Pavol Korompai /Krupanský/, Jakub Spáczay /Spačinský/, Gašpar Körtvélyesi a Gregor Maythl. Donačnú listinu vystavili v Budíne r. 1438. V r 1434 kráľ Albert potvrdil právo Ulmaiovcom na vlastníctvo Nemčílna, samotu Podhajčany a časť Bohdanoviec. Zeman Martin Thwlacz, syn Juraja Ulmaiho, ktorý zas bol synom Pavla Ulmaiho, dal r. 1468 pred budínskou kapitulou majetkové čiastky v Bohdanovciach, Šelpiciach, Klčovanoch, dedinou Nemčín a samotou Podhajčany grófom Jánovi a Žigmundovi z Pezinka za 600 zlatých. Rodina Ulmaiovcov striedavo používala predikát od majetkov Nemčín a Podhajčany. Po smrti grófa Žigmunda z Pezinka jeho záloh na Bohdanovce, Klčovany, Šelpice a samotu bol ukončený a stali sa majetkom kráľa. Roku 1496 Vladislav II Jagelovský, daruje hrad Ostrý Kameň s príslušným panstvom bratom Imrichovi a Jánovi Czoborovcom. Tak sa východná časť Bohdanoviec a samota Podhajčany stali majetkom hradu Ostrý Kameň. Západnú časť obce vlastnili grófi zo Svätého Jura a Pezinka, od 16. storočia panstvo Červený Kameň. Deliacou čiarou medzi majetkami oboch panstiev bola cesta vedúca stredom dediny, kostol a cintorín slúžil pre osadníkov oboch častí panstva. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom.

Krátko o Nemčíne

Táto zaniknutá obec bola v minulosti doplňujúcou časťou zemianskeho majetku Bohdanoviec, Šelpíc, Klčovian a samoty Podhajčany. Pôvodne patrila korune. Prvýkrát sa spomína r. 1393 pod názvom Nempty. Už vtedy bola vyľudnená. Počiatky jej raného osídlenia treba hľadať v dávnejšej minulosti. Nemčín dal kráľ Žigmund r. 1436 do zálohu Michalovi Kisfaludimu a jeho neveste Alžbete za 100 zlatých, resp. v tento deň nariadil bratislavskej kapitule, aby uviedla spomenutých snúbencov do majetku Nemčín. Žigmund r. 1437 na deň sv. Alžbety daruje obce pokladníkovi Michalovi Orsághovi s tým, že zaplatí sumu zálohu Kisfaludiovcom. Z rúk Orságha o krátky čas prechádza Nemčín do vlastníctva rodiny Ulrnaiovcov. O usporiadanosti dediny svedčí listina pre Michala Kisfaludiho a jeho snúbenicu, kde sa Nemčín nazýva "possessio" a kde spomínajú aj richtára s prísažníkom. Pri tejto obci sa r. 1436 stretávame s názvom Nemeche, r. 1540 Nemenscnenczgy, r. 1543 Nemetzin. Maďarský názov Nempty z r. 1393 označuje v maďarčine dedinu obývanú Nemcami. Dnešný majer Nemečanka bol vystavený po komasácii, ktorá sa uskutočnila r. 1882. Pri jeho stavbe bol použitý materiál získaný rozbúraním Pažitného mlyna.

Od 18 storočia do dnešných časov

V 18. stor. tu pracoval pivovar. Z poľnohospodárskych plodín sa tradične pestovali pšenica, raž, jačmeň, ovos, konope, ľan, hrach, šošovica, kapusta, neskôr aj zemiaky a kukurica. V Bohdanovciach boli 3 mlyny - Horný, Dolný a Pažitný. K ich pohonu boli vytvorené 2 umelé korytá. Okrem poľnohospodárstva sa časť obyvateľov zaoberala aj výrobou, obchodom a podnikaním. V roku 1930 boli v obci mlynári, kováči, obšivkár, čižmár, tehlár a stavebník. Pred II. svetovou vojnou tu fungovali rôzne náboženské spolky a združenia, ktoré poskytovali možnosti aj pre kultúrne vyžitie. V povojnových rokoch kultúru reprezentovali ČSM, Sokol, Zväz žien, Zväzarm, Československý červený kríž, divadelné krúžky, spevokoly, združenia požiarnikov, poľovníkov. Od 70. rokov do roku 1990 bola k Bohdanovciam pričlenená obec Šelpice. V referende v roku 1990 občania oboch častí rozhodli o rozdelení obce na 2 samostatné samosprávne jednotky.